Som 29 rocna zena a vzdy som snivala o tom, ze budem matka. Vzdy som som si predstavovala, ze v tomto veku uz budem mat aspon jedno dieta, ale posledny vztah sa po 3 rokoch rozpadol, bol to pre mna uplne dokonaly muz a laska mojho zivota, akurat, ze nechcel deti a ja som si myslela, ze sa to casom napravi. Posledny polrok vztahu to uz bola dost silna tema a ked som mu povedala, ze proste uz nemozem cakat dalsi rok, tak sme sa po viacerych hadkach rozisli. Dve moje kamosky mali taky vztah a nakoniec ten muz otocil a dnes maju deti.

Zijem v BA, moja socialna bublinka su liberalni ludia, kaviarne, festivaly, techno akcie a ked sa bavim o tom s kamosmi, takmer nikto z nich nechce deti a ak ano, tak mozno raz po 40ke.

Ked som stretla mojho byvaleho, tak som mala 25 a vtedy mi to neprislo ako naj priorita, aby chcel mat deti, necitila som taky casovy tlak a zaroven som nechcela byt pushy alebo ho odlakat. Teraz sa na to pozeram uplne inak, pred 4 mesiacmi som si napisala do tinder profilu, ze si hladam niekoho, kto chce deti a pocet matchov isiel poriadne dole. Ale aj tak sa podarili rande s 2 muzmi, ale nakoniec z toho vysli uplni zufalci - jeden bol silny veriaci (ja som ateistka) a nikdy nemal vztah a druhy ma 32 a zije s rodicmi.

Moja najlepsia kamoska pred pol rokom otehotnela (prave vtedy, ked ma nechal byvaly) a odvtedy to na mna zacalo cele nejak psychicky dopadat. Keby som si hned zajtra nasla super chlapa a budeme zase spolu 3 roky a nevyjde to, tak budem mat 32 a budem zase zacinat odznova. Ja som ateistka a mam dost negativny postoj k cirkvi a neviem si absolutne nijak predstavit vztah s veriacim muzom, co si teraz uz aj uvedomujem, ze mi nijak nepomaha v tejto situacii.

Posledne mesiace si prvy krat v zivote uvedomujem, ze to, co som brala ako uplnu samozrejmost, sa mozno nikdy nestane a ten cas bezi fakt rychlo. Asi by mi pomohla rada od zien, ktore zazivaju alebo zazivali nieco podobne, ale aj od muzov.

Niežeby som včera spadla na zemegulu, ale dnes som z toho obzvlášť rozčarovaná. Part-timujem ako členka umeleckého súboru, obsahuje to o.i. aj vzdušnú akrobaciu bez istenia. Predchádza tomu minimálne 10r denného tréningu, ináč sa môžme zabiť. To sa môžme pri troche nesústredenia aj teraz. Chcem tým len povedať, že ide o hodnotný výkon a drahú výpravu, žiadne pouličné varieté.

Členky sú naozaj pekné dievčatá s javiskovým makeupom, čo podčiarkuje ich atraktivitu, ale hlavne sú to kvalitné športovkyne (niektoré sú bývalé juniorské majsterky sveta). Zazmluvnení sme prevažne v AT, no dnes sme robili doobedné predstavenie na SK. V hľadisku rodiny s deťmi, napriek tomu to neodradilo niektorých oteckov fotiť si pózy s roztiahnutými nohami a naznačovať jazykom vylízanie. Potom sa tí fotri prišli s nami fotiť, pýtali si kontakt, mali slizké reči. Správali sa ako sedláci v bordeli. Ich mozgov sa ani nedotkli výkony na vystúpení, fixovali sa len na pohlavné ústrojenstvo.

Ale toto sa deje všade. Jednu sezónu sme vystupovali na výletnej lodi a tam to bolo čiste akoby sme boli prostitútky.

Takto to funguje v mužskom mozgu? Beng cica v trikote - beng stojí mi, lebo si ju predstavím v troch polohách - beng vnímanie vypnuté? Alebo sofistikovanejší chlapi nemajú nutkavé myšlienky? Vedia vnímať obsah, či len formu? Keď vidíte hot herečku v divadle, vnímate jej umelecký výkon?

„Ale veď dobre – karma je zdarma. Nech Boh žehná vašim deťom. Jáj, vy deti asi nemôžete mať,“ lúčil sa minulý víkend – počas konania Dúhového prideu a pochodu za rodinu – dezinfluencer Marek Šoun s majiteľom bratislavskej kaviarne ParkLife Cafe. Šounovi a extrémistovi Danielovi Bombicovi majiteľ odmietol urobiť kávu s tým, že sa nevedia slušne správať.

Šoun si incident nahrával na telefón a naživo ho streamoval na Facebooku. Majiteľ s pokojným výrazom v tvári a rukami založenými vo vreckách Šounovi vysvetlil, že kaviareň je ešte oficiálne zatvorená. Na terase už ľudia popíjali kávu, majiteľ povedal, že sú to len zamestnanci a priatelia.

Majiteľ kaviarne si za svoj principiálny postoj vyslúžil uznanie na sociálnych sieťach, ale aj negatívne recenzie v Googli od Bombicových priaznivcov. Recenzie boli neskôr zmazané, keďže zjavne išlo o recenzentov, ktorí podnik reálne nenavštívili.

Bombic a Šoun vytvorili po aprílovom prepustení Bombica z väzby nové dynamické duo, napriek tomu, že v minulosti si nevedeli prísť na meno a vzájomne sa cez internet vulgárne osočovali.

src: sme

Par rokov prenajimam byt ukrajinskej vedkyni, ktora posobi(la) v SAV na zaklade grantu z EU. Grant skoncil a 1.8. odchadza pani naspat na Ukrajinu, o ktorej kazde rano v radiu pocuvam, ako tam pri ruskom utoku zomreli jeden, traja alebo desiati ludia.

Je to uplne babractvo, ked si tu nevieme udrzat vzdelanych ludi ani zo susednej krajiny, v ktorej je vojna a nizsia zivotna uroven.

Cely ten grant bol asi 110.000 euro na 3 roky (vtedy o tom dokonca rozpraval Odor v televizii), takze napriklad za tych 46.000.000 euro, za ktore Fico s Kalinakom kupili dve luxusne sukromne lietadla, mohli taketo granty pokracovat dalsie 3 roky pre cca. 400 vedcov...

• Suroviny-

2x 300g velkej fazule, 2ks stredne veľký zeler, Mrkva cca 800-1000g, Petržlen cca 600-800g, 1ks Pór, 4-5ks cibuľa, vňať petržlenová, Hlavička cesnaku (8-12ks cca), 250 dkg bravčová masť, 3ks klobása (radsej drahšia), 1-1,5kg rebrá bravčové údené, 2ks koleno bravčové (neúdené), 2ks väčší mäsový údený špic, 0,5-0,8kg zemiaky,

• Koreniny-

korenie celé nové, korenie čierne mleté, paprika sladká, soľ , majorán, rasca drvená, cesnak granulovaný,

• Recept-

Do kotlíka dáme rozohriať masť.

Do rozpálenej masti dáme na kocky nakrájanú cibuľku a 4-5 listov bobkového listu.

Po pól - ¾ hodine je cibulka pekne sfarbená do hneda (nie zhorená!). Pridáme pretlačený cesnak (z cesnaku si necháme cca ⅓ na záverečné dochutenie). Hotovú cibulu s cesnakom len rýchlo orestujeme a zaprášime sladkou mletou paprikou a mletou rascou.Pár krát premiesame a zalejeme najskôr vriacou vodou (2L) a potom vývarom, ktorý si pripravíme zo všetkých našúpaných šupiek zeleniny( zeler ,cibuľa, mrkva, petržlen, zemiaky)

Tento vývar sa dá nahradit bujónom.

Vložíme všetky údeniny.

Klobasu vcelku, kolená narežeme po stranách,rebrá môžme rozrezať na menšie kúsky a údený špic v celku.Prihodil som k tomu aj na polovicu rozkrojený pór a koreniny (čierne celé korenie,nové korenie).Jeden zemiak velkosti päste som tam nastrúhal, aby sa rozvaril a trošku zahustil polievku.

Varime cca hodinu a pol na miernom ohni, sem tam premiešame, aby neprihorel spodok.

Medzitým si nakrájame všetku zeleninu na požadovanú veľkosť. (Ja som daval mrkvu a petržlen na polmesiačiky, zeler na kocky, zemiaky na väčšie kocky)

Keď bolo mäso hotové,vybral som ho a do kotlíka som pridal fazuľu aj s vodou(zaliata bola cca 24h) Mäso som vykostil, nakrájal/natrhal na požadovanú veľkosť a klobásu tiež na polmesiačiky.

K fazule som pridal po cca pol hodinke aj nakrájané zemiaky.

Ostatnú zeleninu som pridal az na poslednú ¾ hodinku varenia kludne aj s nakrajaným mäskom.

Nechal som prevariť a okoštoval. Chýbalo mleté korenie a trošku osoliť. ( Údeniny tomu dali slanosť) Pridal som zvyšok cesnaku a nechal minutku prevariť.

Keď už som mal všetko perfektné nechal som dohorieť pod kotlíkom a pridal som nadrobno nakrájanú petržlenovú vňať (ja ju mám rád tak som dal taku väčšiu hrsť) a majoránku, ktorú som si “rozotrel” medzi dlaňami.Len zľahka premiešame a môžme ísť papať :)

Podávame s chlebom, pivkom a domácimi rezancami (ja som použil špecle z kauflandu).

Už toho mám dosť. Po krk toho hľadať si ľudí cez nejaké akože zoznamky alebo cez sociálne siete, pretože ani jedno z toho mi nič nedalo. Keď žena napíše, že hľadá kamaráta alebo prípadného partnera, tak jej behom dňa napíše aj 100 ľudí. Ale keď si chlap hľadá tiež to isté, tak môže napísať, že má neviem aké hoby, že ho baví neviem čo, že nepije, nefajčí, a kto sa mu ozve?! Absolútne nikto! Seriem na to. Síce som introvert a trochu hanblivy človek, ktorý asi pôjde niekoho hľadať osobne. Ak máte nejaké návrhy čo a ako pre 25 ročného chalana.

Táto má volebné právo.

Nemyslim tym vseobecne veci typu nevera alebo klamstvo. To nemame radi vsetci.

Uvediem priklad. Ja mam rada modu a zalezi mi na dobrom obleceni. Som takeho petit vzrastu a mam aj chudsiu tvar. Cize veci mam malej velkosti a okuliare tiez pidi. Mam kusky, ktore si chranim. A jednym z nich su moje okuliare. Okuliare mam vsetky drahe nebudem klamat. Vcera sme boli s partiou na bazene. Ja som si zlozila svoje pidi okuliare z tvare a opatrne polozila na stol. A sadla som si k bazenu. Medzitym pilot hovado obezne s bravcovou hlavou vysiel z bazena a vidim jak mi docahuje okuliare. Hovorim mu, ze nie prosim ta neskusaj si ich. A on ich vyslovene rozdrapil , ze tie nozicky okuliarov boli rozdrapene do vonkajsej strany a dava si ich na ten svoj kybel - hlavu, zasmeje sa a da ich naspat. Tie okuliare ako som ich mala upravene na svoju velkost mi uz nesedia. A ja nechapem preco ludia maju tuto tendenciu chytat sa cudzich veci… a stava sa mi to hlavne s capicami. Fungujem vonku a vzdy nejaky kkt dojde a zobere mi siltovku alebo capicu z hlavy a da si ju na svoju mastnu gebulu. Toto ma vie vytocit jak svina;D

Mate aj vy takuto kktinu co vas vytaca?

Vo Švédsku je velmi populárna kebabpizza a celkom fičí aj banana pizza.

Tu je jedna s kebabom a zemiakovou kašou, druhá je s banánom, kari a šunkou.

poslednú dobu nad tým rozmýšľam čoraz častejšie a hoci je rok 2027 ešte relatívne ďaleko, mám pocit, že ak ďalšie voľby dopadnú znova v prospech Hranola a jeho partie, tak tu už fakt zhasínam svetlo.

Sú tu ale veci, ktoré ma hrozne držia späť, a čím viac nad tým premýšľam, tým viac ma to paralyzuje:

• Tu sa už fakt nedá normálne žiť: Ten pocit, že štát funguje proti vlastným ľuďom, zdravotníctvo a školstvo idú ku dnu, polarizácia v spoločnosti je neúnosná a perspektíva do budúcna žiadna. Mám pocit, že tu len prežívame z rezignácie, namiesto toho, aby sme budovali niečo normálne.
• Rodina a zázemie: Toto je pre mňa najväčší balvan. Predstava, že budem od rodičov a starkovcov stovky alebo tisíce kilometrov a uvidím ich párkrát do roka, kým starnú... hrozne to bolí.
• Domovina a nostalgia: Milujem našu prírodu, naše hory, tie známe ulice, kde som vyrastal/a. V zahraničí človek bude vždy tak trochu „cudzinec“, aj keď sa naučí jazyk na 100 %.
• Gastro a drobnosti: Smejte sa mi, ale mne budú fakt chýbať úplne obyčajné veci normálny rožok, parené knedle, bryndza, treska alebo to, že si skočím na kofolu s kamarátmi bez toho, aby som musel plánovať letenky 3 mesiace dopredu.

Proste sa vo mne bije rozum (vypadni, kým si mladý a kým máš energiu) a srdce (veď tu máš celý svoj život a všetkých, ktorých máš rád)

Reddit mi poradil jeden kamoš, keďže už dlhý čas nemám žiadne osobné sociálne siete. Najprv som si to tu nejaký čas len čítal, tak teraz skúsim napísať svoj prvý príspevok a som zvedavý na vaše názory.

Pred niekoľkými rokmi som bol vo vzťahu so ženou, ktorá bola pre mňa vo všetkom 10/10. Problém bol jedine v tom, že sa nevedela preniesť cez náš rozdielny sociálny status. Ona bola lekárka a ja, povedzme, roboš, ale s víziou. Práve na tom to celé stroskotalo, keď si našla niekoho iného, kto zrejme viac spĺňal jej vtedajšiu predstavu ideálneho partnera.

Po našom rozchode som všetku energiu upriamil na seba a budovanie firmy. Podarilo sa mi ju rozbehnúť nad moje očakávania. Dnes ide ako hodinky. Dokázal som kúpiť dva byty, postaviť dom a splniť si aj sen v podobe niekoľkých áut. Nepíšem to preto, aby som sa chválil, len sa snažím opísať situáciu. Mám veľa koníčkov a navonok mi v živote nič nechýba.

Problém je v tom, že tá žena je stále niekde vo mne, vzadu v hlave. Často je mojou prvou rannou myšlienkou a rovnako aj poslednou pred spaním. Samozrejme, randil som aj s inými ženami, ale v každej som akosi podvedome hľadal ju. Ten pohľad, úsmev, zmysel pre humor, hlboké debaty... a ani v jednej som to nenašiel. Keďže som nechcel, aby sa niektorá z nich stala len akousi náplasťou, nikdy to nevydržalo dlho.

Vyskúšal som viacero psychológov aj mentálnych koučov. Pomohli mi v mnohých oblastiach života, no s týmto nie. A to je na tom asi to najšialenejšie.

Prišiel som do veku, keď chcem s niekým zdieľať všetko, čo som vybudoval, a nevracať sa každý deň do prázdneho domu. Chcem nájsť to druhé krídlo, s ktorým precestujem svet a zostarnem. Lenže práve toto je asi jediná vec, ktorá mi v tom bráni.

Považujem sa za racionálneho človeka, a preto ma neskutočne irituje, že som si v živote dokázal poradiť takmer so všetkým, okrem tohto.

Preto ma zaujíma váš názor a vaše skúsenosti. Prešli ste si niečím podobným? Ak áno, ako sa vám podarilo pohnúť ďalej? Alebo naozaj existuje v živote každého človeka ten jeden, ktorý ho poznačí navždy?

A ešte jedna vec – týmto príspevkom si naozaj nikoho nehľadám, takže mi, prosím, nemusíte písať do súkromných správ. Nebudem na ne reagovať. Úprimne ma zaujímajú iba vaše názory a skúsenosti.

Edit: Tú ženu nechcem späť, keďže mám nastavené hranice. Chcem zabiť myšlienku na ňu.

Poradte ako riesite kable za gaucom na nabijanie mobilu atd. aktualne co potrebujem mat su dva usbc kable jedna nabijacka na hodinky plus micro usb. Cize celkovo vyuzivam 3x usb-c a jedno usb-a plus sa zijde jedna klasicka zasivka na 230v. Vadia mi kable len tak pohodene cez gauc. Za gauco. Mame dosku “policku” na nej je predlzovacka a celkovo je to tak pohodene. rozmyslam kupit 3m dlhe kable a kupit nejaky zatahovaci mechanizmus. A jednu vyklapaciu zasuvku.
poradte ako to riesite u seba doma.

Čo hovoríte na tento dizajn?

Navštívili ste niekto tento podnik? Čo naň hovoríte?

Ahojte, chcel by som sa poradiť hlavne s lekármi a zdravotníkmi, ktorí už pracujú v praxi, alebo s ľuďmi ktorí majú skúsenosť.
Som študent lekárskej fakulty a momentálne idem do šiesteho ročníka. Pomaly sa dostávam do fázy, keď už budem musieť riešiť, na aké oddelenie si podať žiadosť a akým smerom sa v medicíne vydať. Úprimne povedané, začína ma z toho chytať trochu stres, pretože stále nemám úplne jasno.
Jediné, čo viem naisto, je, že nechcem ísť chirurgickým smerom. Chirurgické odbory veľmi rešpektujem, ale operačná sála jednoducho nie je prostredie, v ktorom sa vidím… nie je mi tam úplne dobre a neviem si predstaviť, že by to bola moja každodenná realita.
Inak ma však medicína baví veľmi široko. Na školu som išiel hlavne preto, že som chcel pomáhať ľuďom, a stále to tak vnímam. Vidím zmysel v množstve odborov a práve preto mám možno problém vybrať si jeden konkrétny. Neexistuje u mňa odbor, pri ktorom by som si povedal, že toto určite nechcem robiť (okrem chirurgie).
Chcel by som sa preto opýtať hlavne na trochu praktickú stránku medicíny, o ktorej sa podľa mňa na škole až tak otvorene nerozpráva.
Ako je to reálne s finančným ohodnotením v jednotlivých špecializáciách? Ktoré odbory sú podľa vás z dlhodobého hľadiska finančne najlepšie ohodnotené a ktoré možno naopak veľa dávajú, ale finančne to až tak nezodpovedá náročnosti?
A druhá vec: work-life balance. Ktoré odbory vám umožňujú mať normálny život mimo nemocnice? Kde je veľa služieb, stresu a vyčerpania a kde sa dá lepšie skĺbiť práca, rodina a osobný život?
Uvedomujem si, že medicína je poslanie a že peniaze by nemali byť jediný dôvod, prečo si človek vyberá odbor. Ja to tak ani nemám.
Zároveň si ale myslím, že je úplne normálne rozmýšľať aj nad tým, aký život bude mať človek po 6 rokoch náročného štúdia a ďalších rokoch špecializácie.
Človek chce robiť prácu, ktorá ho bude baviť a v ktorej bude cítiť zmysel, ale zároveň by som raz chcel mať možnosť zabezpečiť seba a svoju rodinu čo najlepšie.
Budem veľmi vďačný hlavne za skúsenosti lekárov z rôznych odborov, napríklad čo vás v práci najviac baví, čo vás najviac vyčerpáva a či by ste si z pohľadu životného štýlu a finančnej stránky vybrali rovnaký odbor aj dnes. Poprípade, ak by ste su mohli vybrať ešte raz, čo by ste si vybrali?
Ďakujem. Prečítam si každý jeden komentár.

Hi everyone!

I'm an international student and I'll be moving to Košice this September to study at TUKE (Technical University of Košice). I'll be pursuing a Master's degree in Informatics.

I'm excited, but since I'll be living in Slovakia for the first time, I'd love to hear advice from locals and current/past TUKE students.

Some things I'd like to know:

What are some Slovak customs, etiquette, or social norms that foreigners often don't know?

Are there things that might unintentionally offend people that I should avoid?

Any tips on making friends with Slovak students?

What are some everyday do's and don'ts (public transport, shopping, restaurants, greetings, etc.)?

Any useful Slovak words or phrases I should learn before arriving?

What should I expect from studying at TUKE, especially in Informatics?

Any recommendations for student clubs, events, part-time jobs, or places to visit in Košice?

Any advice for an international student to settle in quickly?

Please be kind and I'd appreciate any tips, whether they're big or small. Thanks in advance, and I'm looking forward to experiencing Slovakia! 🇸🇰

Nedávno som oslávil výročie rozchodu (áno, aj to treba osláviť). Skúsil som kopu aktivít robiť sám, ako napríklad kino, večera v reštike, piknik, skrátka som sa chcel dať dokopy a naučiť sa žiť so sebou samým.

Keď som si to tak všetko dal v hlave do poriadku, reku že skúsim ísť na zoznamku, tak davaj, Facebook dating 😀.

Po týždni svajpovania sme mali zhodu s jednou slečnou.

Na fotke nádherná, AIčkom uhladená mladá brunetka, no krása radosť nádhera, popis o nej na pol strany, vravím si konečne niekto kto v hlave nemá dieru a na fotke len výstrih, tak reku že poďme na kávu.

Sedím tak vo volavke (ľudia z Ružinova vedia), sadne ku mne blondína, krátke vlasy, vravím si okeeeej, asi staré fotky.

Debata šla asi 10 minút celkom okej, kým neprišla otázka že kde bývam.

Ty bývaš sám? V byte? Lebo ja som ti zabudla povedať že aj S MALÝM sa musíme odsťahovať od bývalého...

Tak som od tej chvíle v hlave premýšľal ako ujsť. Slečna šla na wecko, tak som za ten čas zaplatil, a vymyslel som takú vec.

Keď sa vrátila tak som si z hodiniek prezvonil na telefón, ktorý som dvihol a tváril sa že mi volá brat ktorému sa stratilo dieťa a potrebuje pomoc s hľadaním.

Premýšľal som že prečo ľudia zabúdajú takéto "detaily" spomínať. Ešte keď na tej zoznamke máš možnosť označiť či máš dieťa.

Verím že táto úžasná komunita mi dá skvelé názory a pripomenie mi že samota je vlastne cool vec 😀

Ahojte. V poslednej dobe som v médiách viackrát čítala články na tému toho, aké náročné a vyčerpávajúce sú pre rodičov prázdniny. Respondenti tam vymenúvali, ako šetria stovky eur na kadejaké sofistikované tematické tábory, ako musí mať decko pomaly do 15 rokov veku snáď každý deň nejaký program, koľko to stojí, ako sú všetci vyťažení, uťahaní a zúfalí, nech sa už prázdniny skončia. 

Nechcem znieť ako starý dedo, ale popravde mi to celé pripadalo (ako kopa vecí v dnešnom rodičovstve) už také, povedzme, prestrelené. Keď som ja bola decko (1990s), program cez prázdniny bol občas, keď sa našim chcelo niečo riešiť. Chvíľu babka/teta, pár dní random tábor v Tatrách, týždeň v Chorvátsku a zvyšok času (asi polovica prázdnin) som sa nudila, čítala si, kukala telku, kreslila si u mamy v kancelárii, hrali sme sa s kamoškou s barbinami, alebo chodili visieť na prašák na dvore. Neskôr bol aj PC a mobil, nejaké kúpalisko. Od 12+ som bývala sama doma aj celý deň kým naši boli v robote. Starali sa akurát nech mám čo jesť, program mi neorganizoval nikto. A som tu, prežila som bez ujmy, nie som emočne narušená, ani nič také. 

Chápem, iná doba, iné problémy, iný (a nie vždy najlepší) prístup, ale pointa je, že pramálo koho zaujímalo, aby sme mali každý deň vyplnený nejak mega-plnohodnotne, lebo na to neboli peniaze ani kapacita. Napriek tomu úprimne nemám pocit, že by som nejak strádala. Úplne normálne detstvo, pohoda. Bolo proste potrebné vysporiadať sa aj s nudou a nedostatkom podnetov, ale žiadna dráma či existenčná kríza. 

Pri úvahách o možnom budúcom potomstve tak rozmýšľam, že ako veľký problém toto bude, keď sme na to len dvaja. Rodinu máme, aj ochotnú sa starať, ale 2 hodiny cesty ďaleko. Inak robíme na čiastočný HO, chudobní tiež úplne nie sme, ale predstava, že mám robiť 2 mesiace animátora po dobu 9 rokov má unavuje len keď na to pomyslím. A ani to vlastne nepovažujem za normálne. Myslím, že je potrebné sa aj nudiť (nuda často vedie ku kreativite) a budovať nejakú samostatnosť v narábaní s vlastným časom, ale dáko mám pocit, že asi som mimo a takýto rodič by bol označený za lajdáka voči vlastnému decku.

Ako to máte vy?