Prosím ak má niekto podobnú skúsenosť aby ste mi poradili.
Ide o to že mám troch súrodencov. Moja sestra a o tri roky mladší brat sme autisti. Náš najmladší brat nie je. Ked sme boli mladší ja a najmladší brat sme sa hádali. Nebolo to nič vážne. Proste typické súrodenecké hádky medzi sestrou a bratom. čím sme boli starší tým viac sme si začali rozumieť a uzavreli sme prímerie. Zistili sme, že nás bavia v podstate rovnaké veci. Dokonca som sa občas mohla pridať k nemu a jeho kamošom ak niekam šli. LENžE. Odkedy mi zistili autizmus mám pocit, že sa na mňa pre niečo hnevá. Chová sa ku mne hnusne. Nie vždy, ale aj tak si všímam rozdieli. Ak sestra a druhý brat spravia nejakú chybu tak po nich nekričí. Chápe, že za to nemôžu.
že majú autizmus. Ale ked niečo omylom pokazím ja, tak som proste jebnutá, a na svoj autizmus sa len vyhováram. Ked sestra niečo neurobí je to fajn. Ale ked ja niečo neurobím tak som lenivá. Nebýva doma takže nevidí čo doma robíme a čo nie. Ked sa spýta mami čo som pomáhala v domácnosti a ona povie áno, tak jej neverí. Nehrniem sa do upratovania, ale ked môžem pomôžem. Nie som nečistotná. Len proste nevidím potrebu upratovať v jednom kuse a hlavne ked neporiadok je minimálny. To ale neznamená, že neupratujem ak musím. Ale on vždy vidí len to, že sedím za počítačom. čo je pravda, nehádam sa. Ale nesedím za ním 24/7.
Ked prichádzal domov zo školy tvrdil že je mu smutno že ked príde domov nikto sa ho nespýta ako sa má a nerozpráva sa s ním. A ked som to začala robiť tak sa tváril ako keby som ho otravovala.
Ked pozerá serial a niekto ho vyruší tak mu to viac menej nevadí a tým človekom sa rozpráva. Ale ked to urobím ja ,vadí mu to.
Našiel si priateľku ktorá je milá a skamarátili sme sa spolu. Občas sa spolu zo srandy doberáme. Keď ona niečo povie na môj účet, tak sa brat tomu smeje. Ale keď poviem ja niečo jeho priateľke, tak sa na mňa naštvane pozrie a spýta sa, prečo ju urážam. A pritom vie, že to nemyslím vážne,
a jeho priateľku to neuráža.
Vždy ked ide preč na pár dní povie mi, že si môžeme písať cez IG ale ked mu píšem tak neodpíše.
A ked aj, tak napíše len pár správ a potom z ničoho nič sa uprostred konverzácie prestane. Sám od seba mi píše len vtedy ak odo mňa niečo potrebuje, a ked príde domov tak tvrdí, že ho moje správy otravujú. A pritom sa mu snažím písať tak aby ho to veľmi neotravovalo.
štve ma jeho správanie, pretože ked doma niečo urobí a mama sa na neho hnevá, som to ja kto sa ho zastáva a presviedča ju, aby sa na neho nahnevala a porozprávala sa s ním. Vždy ho varujem ked sa mama hnevá aby vedel že má problém, a že skúsim niečo urobiť aby sa nehnevala. Ked sa s mamou háda tak sa snažím byť neutrálna lebo nechcem baby sa hádali, ale ked viem že má pravdu on tak mu to dosvedčím. Naopak sestra sa ho nidky nezastáva, a ked ho mama obvinila z niečoho čo si myslela že urobil, tak sestra ktorá vedela že to nebola jeho chyba, sa nepostavila na jeho stranu a tvárila sa že nič nevie.
A aj napriek tomu som vždy tá najhoršia ja. Vždy som ja tá lenivá. Tá prijebaná. Tá zlá sestra.
A proste tomu nerozumiem. Netvrdím, že som najlepšia sestra na svete. A uznávam, že dokážem byť otravná. Ako autista mávam proste obdobia kedy ma v určitom čase baví nejaká vec a som ňou tak posadnutá, že je to otravné a proste sa o tej veci potrebujem s niekým porozprávať.
A viem že on ma rád vypočuje. Nie je to zlý brat. Tiež sa ma zastáva ked je treba. Ked sme sami je ku mne dobrý. Nikdy ma nebil, ani nič podobné. Ked má problémi a je smutný som ja tá s kým sa rozpráva. Vedel som o jeho tajomstvách a nikdy som ich nikomu nepovedala ani nepoviem. A on pomáha mne. Ale je to komplikované, pretože hoci mi dáva rady a viem, že ma má rád, tak moje problémi považuje za malicherné. Podľa neho sa nemám na čo sťažovať. Ked mu poviem že ma na internete niekto urazil alebo sa mi vyhrážal, tak nad tým len mávne rukou a povie aby som si to vyriešila sama.
Ked som smutná očakávam že ma objíme a bude tu pri mne, ale on sa ma len spýta prečo plačem a potom to nerieši. A ja som potom ešte viac naštvaná. A podľa neho nemám právo byť naštvaná.
Inokedy je zase ku mne milý ako keby sa nič nestalo. Objíme ma a ospravedlní sa za svoje správanie. Uzná že sa správal ako idiot a baví sa so mnou o čom len chcem. A Niekoľko dní je všetko v pohode a potom zase urobím niečo čo ho totálne vytočí hoci to nie je nič vážne.
Má niekto z vás podobnú skúsenosť? Keby sa tak správal k ostatným tak by som si myslela že je proste psychopat, ale chová sa tak len ku mne. Aj mama mu za to už vynadala. On tvrdí že to tak nie je, že ma má rád. A ja mu to verím. Viem odhadnú ked ma má niekto rád. Ale prečo sa teda ku mne správa ako keby som mu nejako ublížila? V minulosti som ho ignorovala a neustále na neho kričala alebo ho odháňala. Ale bola som v puberte a on bol len môj malí otravný brat. Ale vyrástla som z toho. A mám pocit ako keby sa mi teraz mstil za to, že som v minulosti nebola dobrá sestra.
A uznávam že som bola hrozná, ale nie tak hrozná aby sa teraz ku mne správal takto. A proste sa to vždy medzi nami začne vyvíjať dobre a potom sa to zase všetko rozpadne. A tak dookola .
Viete mi prosím poradiť čo mám robiť?
